Ako sa hlúpy Jano do sveta vybral

Z rozprávok poznáme ako sa hlavný hrdinovia pri dovŕšení istého veku rozhodnú, že už viac nemôžu sedieť doma na peci, ale treba im sa vybrať do sveta skúsiť nové veci. Tak nejako to platí aj s nami, študentmi. Keď máme zhruba 18 rokov, nastupujeme na vysokú školu. Keď sa nám pošťastí, je to ďalej ako do susedného mesta a môžeme si vyskúšať, aké to je žiť na vlastnú päsť.

Keď sa hlúpy Jano vybral do sveta, matka mu do batôžka nabalila buchty, požehnala ho a potom o ňom rok nepočula. Ja keď som išla do Brna, cestovala som tranzitom (také to veľké auto na sťahovanie), niesla som si polku svojej izby, zásoby jedla na 3 týždne a kopec rád ako sa správať a čoho sa vyvarovať. Určite to zažil každý, či už vo väčšej alebo menšej miere.

Najčastejšie nám rodičia radia, aby sme si dávali na seba pozor. Nechodili v noci po uliciach sami, správne jedli, učili sa do školy, nepreháňali to s večierkami, neminuli hneď všetky peniaze a pravidelne sa im ozývali, že žijeme. V dnešnej modernej dobe, už naše ustráchané matky nemusia čakať rok, kým nás znovu uvidia a my nemusíme rok čakať, kým sa ich budeme môcť opýtať, ako sa varí hrachová polievka alebo ako si správne oprať.

Pred odchodom z domu som síce dostala základné rady do života, no potom som ich dostávala každý boží deň, pretože moja mama objavila čaro skypu. A tak rady o tom, ako sa obliecť pretože vonku prší, pripomenutie, že dnes má babka meniny a treba jej napísať, alebo výčitky, že sme každý deň vonku, môžu prenasledovať študentov ešte dlho potom, ako začali žiť mimo domov.

Niekedy sme ako ten hlúpy Jano, ktorý sa vybral do sveta, ale ešte stále máme niekde vzadu opornú ruku, ktorá nám zdvihne mobil a poradí nám ako správne urobiť rybaciu pomazánku. Možno to nie je úplne žitie na vlastnú päsť, ale stále lepšie ako sa do sveta vybrať len s batohom naplneným buchtami.